bojars.sk - básne, poviedky
Dnes je: 22. 11. 2019  ČLÁNKY | RUBRIKY | NA STIAHNUTIE | WEBLINKY | www.bojars.sk |    
  Hlavné menukulatý roh
ČLÁNKY
RUBRIKY
FÓRUM
NA STIAHNUTIE
WEBLINKY
ANKETY
TOP 15

PERSONALIZÁCIA
ROZŠÍRENÉ VYHĽADÁVANIE

  Sem napísali:kulatý roh
mínus bojars
mínus Gordon Shanway
mínus Ivan Mazar
mínus Janka Lenčová
mínus Lukáš Ševčík- šnúra....
mínus Radovan Brenkus

  Na www.bojars.skkulatý roh
DOMOVSKÁ STRÁNKA
bojarsov weblog
Slová...
PC GRAFIKA
QUESTBOOK
ZOZBIERANÉ LINKY
@ mailform
BlaB CHAT
Mapa webu

  Vyhľadávaniekulatý roh


  Autori:kulatý roh
Design:
© bojars *2004

Writers:
© Janka Lenčová
© Ivan Mazar
© Radovan Brenkus
© Gordon Shanway
© Lukáš Ševčík - šnúra...


K zverejneniu diel, alebo ich častí, ktoré sa nachádzajú na týchto stránkach si vyžiadajte súhlas autorov.

© phpRS Redakčný Systém

TOPlist

téma * KRAVATA
Vydané dňa 20. 02. 2005 (975 přečtení)

- …a ráno bolo nádherné a čisté,- povedal som. Janella detsky zošpúlila pery, ale nepovedala nič, asi preto, že v skutočnosti bol príjemný podvečer.

- Môj obľúbený koniec jednej knihy,- dodal som na vysvetlenie.

Kráčali sme mestom držiac sa za ruky a ten dotyk bol vo svojej cudzote príjemne neobvyklý, spávali sme spolu už tri roky, ale za ruky sme sa držali zriedka. Náš vzťah sme museli tajiť, z rôznych dôvodov. Veľmi sme to neriešili, možno preto, že sme si mysleli, že je na to ešte čas, alebo preto, že už je neskoro. V každom prípade to bola naša voľba.

- Sofiina voľba,- povedala zrazu Janella.

- Prosím...?- nechápal som v prvej chvíli, keď ma vytrhla zo zamyslenia.

- Kniha, ktorá končí nádherným a čistým ránom,- povedala mi ako malému decku.

- Aha, páčila sa ti?



Namiesto odpovede sa mi vytrhla a sklonila sa k psovi, ktorý stál uviazaný na vodítku pred lekárňou.

- Môj milučký,- hladila ho za ušami. - Zbožňujem briárdov,- povedala na vysvetlenie a ani neotočila hlavu.

Sledoval som ju ako sa milkuje s cudzím psom na chodníku. Aj keď nebola spisovateľkou ako ja, bola veľmi sčítaná, hlavne čo sa týkalo Francúzov. Tak rád by som ju bol zobral na zajtrajšie stretnutie spisovateľov, aby im to všetkým ukázala. Lenže na druhej strane mi v tom niečo bránilo. Vidiac ju ako ponára svoju tvár do čiernych psích chĺpkov som pochopil prečo, bál som sa, že by mi ju vzali, okabátili a prebrali. Bola tu len pre mňa. Aspoň doteraz som si to myslel, lenže k neznámemu psovi zrazu prejavovala (aspoň z môjho pohľadu) oveľa vrelšie city ako ku mne. Žiarlil som.


Neskôr, keď sme po milovaní ležali nahí v posteli som sledoval jej krásne štíhle telo. Pre jej belostnú pleť som Janellu v duchu volal Snehulienka. Hladil som ju po sedle chrbta prechádzajúcom do pevného zadočku a pátral pomedzi zlatisté kadere, ktoré jej zakrývali tvár po jej potmehúdskom pohľade. Nechcelo sa mi pohnúť, hýbať sa v čase, umierať ani žiť. V tej chvíli by som sa bol nechal odliať na súsošie. Premýšľal som nad tým, či sme dosiahli spolu len plató, alebo už aj Platóna, ako Janella nazývala platonickú lásku.

V tom mi ruka na jej pevnom stehne zavadila o niečo tvrdé, hmatal som rukou, kde vedľa seba akoby ležalo niekoľko hráškov.

- Necháš to!- ohnala sa po mne so smiechom.

- Čo je to?

- Nič.

Naklonil som sa bližšie, aby som preskúmal novinku na jej tele ktorú som si predtým nevšimol. Hrbolčeky na koži sa zo všetkého najviac podobali na jazvy.

- Ako sa ti to stalo?

- Neprezradím,- naťahovala ma.

Mlčal som. Bola krásna ako nikdy v živote. Pozerala na mňa na oko zlostným pohľadom.

Vedel som,. Že by sa radšej rozprávala o tom, ako by sme sa mohli vídať častejšie, ako by sme mohli spolu začať bývať. V budúcnosti mať spolu deti. Lenže ja som ďalej mlčal.

- Odskočím si,- zavlnila bokmi a zmizla v kúpelni.


Keď som vošiel dnu prekvapene ku mne vzhliadla sediac na záchodovej mise, nohy pri sebe. Natiahol som ruku a postavil ju. Navzájom sme sa hypnotizovali pohľadmi. Hodil som uterák na dlaždice a potom napoly jemne, napoly nátlakom položil vedľa misy aj ju. Pobozkal som ju za ucho, to na ňu vždy zaberalo.

- Čo to robíš?- zašepkala.

- Urob to.- Pri týchto slovách som do nej vnikol a ona zastonala.

- Čo?

- Ty vieš čo.

Teraz mlčala ona.

- Urob to.- Zopakoval som

- Nie.

Obaja sme vlnili panvami a pri tom nespúšťali zo seba kruté pohľady. Vzrušovala ma jej ostýchavosť. Ľudia sú zvláštni, dokážu s čistým svedomím robiť nečisté veci len na nečistých miestach.

- Ja som v tomto puritánka,- povedala.

- Nemiluješ ma.

- Ani ty mňa.- Odvetila bez zaváhania.

S milovaním je to ako s písaním, pokiaľ nehľadáte nové veci, ste stratení. Rád som Janellu sledoval pri sexe a premýšľal, zachovával si nadhľad, pýšil sa tým ako dokážem čítať v ľudskej duši, bolo to vzrušujúce, aj keď takým zvláštnym spôsobom. Paradoxne mi pri tom niekedy celkom zmäkol, podobne ako sa mi to stalo teraz.

- Poďme do postele,- navrhol som.

- Dobre, choď napred.- Povedala prefíkane.

Keď som odišiel dvere kúpelne ale nezamkla.

Pricupitala na špičkách a schovala sa uzimene pod perinu ku mne ako mačiatko. Zaklonil som jej hlavu dozadu a dlho ju bozkával. Položil som jej ruku na moje telo tam dole, čo bol dosť jasný signál aj pre také nevinné puritánske dievčatko akým bola ona.

- Rozprávajme sa,- zaprosila. - Aj tak ti už nechce stáť, oddýchni si.- Dodala.

Bola to mrška malá, ale ruku sa neodvážila odtiahnuť. Dal som jej nohy od seba.

- Prestaň,- povedal som. - Ľudia radšej čítajú o sexe...


Na druhý deň som ju nechal vyspávať v posteli a pobral sa na stretnutie spisovateľov. Dlhé nudné diskusie o literatúre sa vliekli. Sám seba som sa pýtal prečo tam vlastne chodím. Platili ubytovanie plus cestu a tak som mohol byť s Janellou. Snehulienku som si so sebou nosil hlavne preto, aby som spisovateľské stretnutia nejako prežil. Nedalo sa povedať čo bolo prv sliepka, alebo vajce.

- Á starý pes Kedičanský,- privítal ma priateľ Mário Sant, keď som si k nemu prisadol s pivom, krátko po začatí programu.

- Tiež ťa rád vidím.- Bolo príjemné stretnúť svojho psychiatra inde ako v blázinci.

- Mohol si si doniesť aspoň kravatu,- zavrčal na mňa ticho. No veľmi mi to neuľahčil, neznášal som to tam ešte viac, ale išlo vlastne aj o peniaze a popularitu. Trochu komédie, image, divoký nespútaný bohém Kedičanským, všetko čo pomáhalo predávať moje knihy bolo sväté. Božská komédia, ktorá skončí dnes večer, keď zhasnú svetlá a ja sa zajtra vrátim k písaniu, ktoré bolo mojou manželkou. Akurát, že som musel dovtedy vysedávať s tupými hlavami z všelijakých časopisov, spolkov a vydavateľstiev, všetci sa pokúšali priživiť na mojich myšlienkach, len zopár z nich malo dušu. Predtým som neznášal, keď ma prehliadali, teraz som nenávidel, keď mi pochlebovali. Nebol som si istý či to druhé nie je ešte horšie. Predtým mi na to pomáhal alkohol, ale teraz som musel brať ohľad na Janellu. Neprecestovala polku sveta preto, aby som odkväcol po prvom čísle. Lenže na druhej strane bola puritánka.

- Doneste mi ďalšie,- kývol som na čašníka.

Kašlať na to, mal som v živote veľa žien, ale ani jednu sa mi nepodarilo zmeniť. Možno pre to, že ani jedna nezmenila mňa.

Odpil som z piva, ktoré sa mi tak príjemne usádzalo v pupku. Myslel som na to, čo na mne kuriatko Janella vidí. Akoby sa všetci ľudia zrazu zbláznili. Sedel som v klube na čestnom mieste a ktosi čítal úryvok z môjho románu. Potom vystúpil niekto s príhovorom, kde ma vyzdvihoval ako znalca hlbín ľudskej duše, pekla aj očistca. Nádejného autora, ktorý sa pomaly zbavuje pátosu sexuality a smeruje k národnému kultúrnemu dedičstvu. Videl som už horšie veci, ale bolo mi zrazu na zvracanie. Ozval sa potlesk a ja som sa s úsmevom postavil.

- Maestro, nepovedal by ste prítomným niekoľko viet?- vyzval ma rečník.

Blahosklonne som kývol hlavou v dôkladne hranej skromnosti. Všetko bolo dopredu pripravené. Celú cestu do tohto poondiateho mesta som v duchu snoval, niekoľko obratných slov, zakončených bonmotom, ktoré na druhý deň budú citovať všetky denníky.

Predral som sa k mikrofónu.

- Dámy a páni...,- nadýchol som sa. Jazyk sa mi opito plietol. Vtom mi zazvonil mobil. S previnilým úsmevom umelca, ktorý má svoje maniere som si ho priložil k uchu.

- Ahoj,- bola to Janella.

Prikryl som na chvíľu telefón dlaňou. - ...ďakujem,- povedal som smerom k obecenstvu a odišiel s pódia. Sprevádzal ma rozpačitý potlesk.

- Čo sa deje?- spýtal som sa Janelly.

- Neruším?

- Ani nie,- bolo mi nádherne všetko jedno. Bol som príliš opitý na akýkoľvek zmysluplný odkaz ľudstvu, rovnako ako na milovanie s Janellou.

- Chýbaš mi,- zašepkala.

- Aj ty mne Snehulienka.

Ramenom som si držal telefón pri uchu a po vreckách hľadal cigarety.

- Kúpila som ti darček,- povedala nevinne.

- Čo je to?

- Prekvapenie,- cítil som ako sa usmieva.

- Naznačíš mi aspoň kúsok?

- Um um,- povedala ako malé dievčatko.

- Prosím...ja to nevydržím,- povedal som tiež detsky. Janella bola v tomto geniálna, hneď ma priviedla na iné myšlienky, všetkých spisovateľov som mal teraz na háku.

- Až keď sa stretneme.

- Dobre, príď po mňa o piatej.

Na rozlúčku sme si poslali pusu. Bolo to celkom fajn, celkom ma dostala, myslel som si že ma čaká obyčajný večer a teraz ma celkom rozpálila tým, že mi nasadila chrobáka do hlavy, začal som premýšľať čo by to mohlo byť.


Keď sa oficiálna časť skončila posadil som sa so Santom, do kaviarne a snažil sa vytriezvieť. Jeho nepríjemné otázky mi k tomu celkom pomáhali.

- Prečo sa všetkých strániš?- spýtal sa..

- Ty mi to dávaš za vinu?- Slnko bodalo do očí. Vždy keď triezviem rozbolí ma ukrutne hlava.

- Nie to nie.

V podstate mal pravdu, ako vždy. Bol jedným z mála ľudí, ktorým som ešte dôveroval.

- Nie je to moja chyba, že sú takí mamľasi. Sme síce rodáci, ale z knihy peruánskeho spisovateľa sa dozviem o svojom živote viac, ako od spisovateľov, ktorý žijú v tom istom meste. Nič ti to nenapovedá.

- Takže podľa teba sme všetci babráci?

- No génius by mi takúto otázku nikdy nepoložil.

Chvíľu sme mlčali. Káva bola čierna ako modrina pod nechtom, plávali na nej čudné oká ako v oleji.

Mário niečo rozprával, ale ja som myslel na Janellu. Skúšal som uhádnuť, čo mi kúpila, fascinovala ma predstava, že obrátim uhádnutím veci pomer síl a ja prekvapím ju, bol by to skvelí gambit večera.

Okolo piatej som ju uzrel ako kráča cez námestie ku kaviarni.

- Už si ide po mňa.

- Zubatá?- spýtal sa neuroticky kamarát.

- Nie, Janella.

- Tvoja slávna Janella! Ktorá to je?- Dvihol sa v stoličke na rukách a obzeral sa.

Ukázal som nenápadne na blížiace sa dievča.

- Um,- uznanlivo pokýval hlavou. - Nie je na teba príliš mladá?

Nebol prvý, ktorý sa ma na to pýtal, niečo na tom bolo. Janella stála ešte len na prahu ženstva.

- Vieš,- povedal som a dopil kávu. - Muži si vždy hľadajú milenky vo veku svojich dcér.

Zasmial sa.

- Nepredstavíš nás?

- Nie, som unavený, chcem sa čo najskôr dostať do postele,- odvetil som. Spoločnému posedeniu som sa chcel za každú cenu vyhnúť.

- Ty teda chodíš spávať so sliepkami?!- doberal si ma.

- Áno,- prisvedčil som nevrlo. Vyzeralo to, že už nič ďalšie nepoviem, ale akosi zo mňa vyhŕklo. - Pred Janellou to, ale nehovor.- Sprisahanecky som na neho žmurkol.

Znova sa zasmial.

- Dávaj si pozor na srdce.

Nebol som si istý či myslí lásku, alebo infarkt. Oboje však bolo smrteľné.

Bol som už na odchode, keď za mnou zakričal.

- Zabudol som ti povedať novinku.

- Áno?

- Kúpil som si psa... briárda.


Bol som rád, keď som Janellu odviedol od kaviarne čo najďalej. Príjemne unavení večerom sme sedeli zašití v uličke nad pohárom červeného vína, rozprávali sme sa o dnešku, o klube spisovateľov, knihách a tak.

- Kto bol ten milý chlapík?- Spýtala sa Janella na Mária Santa.

- Jeden bezvýznamný spisovateľ, lekár.

Na chvíľu som sa zamyslel nad naším vzťahom s Máriom. Stávali sa z nás kamaráti? Čím som bol starší, tým viac som bol presvedčený, že jediné skutočné vzťahy existujú len medzi mužom a ženou, všetko ostatné bol len odraz. Gýčová náhrada. Vedel som, že sa dnes po druhýkrát neopijem.

- Nie ten cvokár, čo si ho spomínal?

- Áno ten. Aký si mi kúpila darček?- Odvádzal som reč.

- Aký si ty zrazu zvedavý!- S prevahou sa rozvalila v kresle.

Mala pravdu, tri roky bolo dosť na to, aby som sa na ďalšiu noc strávenú s puritánkou, tešil čoraz menej. Avšak darčekom príjemne šteklila moje sebavedomie, smial som sa sám na sebe aký som jednoduchý. Tešil som sa tomu, že ma po rokoch znova jedna žena dostala a nebránil sa.

- Budem hádať,- povedal som.

- Ako chceš.

Pozrel som jej hlboko do očí, snažil sa vyzerať sústredene, pravdou bolo, že som celý deň premýšľal nad rôznymi možnosťami, aby som ju ohúril. Vedel som, že mi určite kúpila niečo o čom si myslí, že by ma potešilo.

- Takže už viem čo to je,- povedal som sebaisto. - Revue svetovej literatúry, je tam recenzia na moju najnovšiu knižku.

Vyprskla smiechom. - Nie.

Zachmúril som sa a premýšľal ďalej. Tak toto mi nevyšlo.

- Je to nový zošit na denník?

Pokrútila hlavou.

- Fľaša vína?- skúsil som poslednú možnosť, ale ani tá nebola správna. Smiala sa mi škodoradostne do tváre.

- No prosím,- povedala teatrálne. - Sám veľký Kedičanský, veľký znalec ľudských duší!- parafrázovala slová z dnešného príhovoru, o ktorom som jej rozprával. Mala pravdu, povedal som len veci zo svojej samoľúbosti.

- Tak čo je to?

- Uvidíš, mám to na izbe.

- Tak poďme.

Zaplatili sme a ja som vybehol po hotelových schodoch ako mladík. Prekliata Janella!!!

Keď sme vošli do izby horel som nedočkavosťou. Snehulienka sa tvárila tajomne. Pohrabala sa medzi taškami a vytiahla farebný balíček. Skutočne, nepodobalo sa to na knihu, denník a už vôbec nie na fľašu vína. Dychtivo som krabičku rozbalil.

Bola to nová kravata.

Nevedel som, čo mám povedať. Bola exkluzívna a drahá, taliansky hodváb. Bolo to však niečo čo som vonkoncom nečakal.

- Páči sa ti?- pýtala sa hryzúc si do pery.

Prikývol som a modlil sa, aby to stačilo. Všetko napätie, vzrušenie z očakávania bolo preč, ostávala len únava a predstava spoločného večera.

- Uviaž si ju,- povedala hlasom, ktorý nezniesol odpor. Aj ty? pomyslel som si, ale počúvol som. Keď som sa obzeral vo veľkom zrkadle na stene, musel som uznať, že mi pristane. Potom som ju však dal dole a zavesil na skriňu.

V šatách som si ľahol na posteľ a púšťal si v hlave myšlienky volne ako papierových drakov v jeseni. Janella sa stratila v kúpelni. Dnes som mal chuť na rozhovor, sex ma nelákal.

Zrazu na dlaždiciach zaklopkali opätky. Dvihol som hlavu. Z kúpelne vyšla nahá Janella s rozpustenými blond vlasmi, ktoré sa jej vlnili na ramenách, obutá vo vysokých ebenových ihličkách. Štíhle nohy zahalené v čiernych samodržiacich pančuškách kládla zmyselne pred seba vlniac bokmi. Mladučké lono bolo hladké a šťavnaté ako broskyňa. Prefíkane sa usmievala, na krku mala moju novú kravatu, ktorá vyzerala tak podivne prirodzene medzi jej zdvíhajúcimi sa prsiami.

Všetko akoby zastalo.

- Toto je celý darček,- zašepkala mi do ucha a mňa na krátku chvíľu ovanula jej nezameniteľná vôňa.

Strhla z postele prikrývku a hodila ju na zem pred zrkadlo spolu s vankúšom. Čupla si s kolenami od seba a pomaly mi vyzliekla nohavice. Nahí v objatí sme sa postavili pred zrkadlo, ja pritúlený k jej chrbtu a pomaly som ju hladil. Jemná pavučina pančušiek ma dráždivo hladila po stehnách. Keď rozkročila nohy ešte viac a vytrčila na mňa zadoček, nebolo treba viac slov. V zrkadle sa odrážala v celej svojej kráse. Miloval som ju naozaj s prehľadom.

Hýbali sme sa pomaly, akoby nám patril všetok čas sveta. Moje tmavé telo príjemne kontrastovalo s jej belobou. Myslel som na tých páprdov, ktorý ma dnes kritizovali, že píšem len o sexe. Nechápali, že milovanie je kráľom medzi všetkými pohybmi. Eleganciou jednoduchosti, ak sa mal človek niekam skutočne dostať, tak jedine milostnými pohybmi. Kdesi som čítal, že centrá myslenia sa u človeka vyvinuli z centier pohybu. U mňa bol každý pohyb s Janellou mojim štýlom myslenia, filozofovania nad životom.

V objatí sme po dvojhodinovom milovaní zaspali na podlahe.


Keď som sa prebudil a otvoril oči, videl som ako ma Janella ticho šťastne pozoruje vyčkávajúc brieždenie.

- …a ráno bolo nádherné a čisté,- povedala s úsmevom.

Pobozkal som ju, áno bolo.

- Ty moja puritánka!- podpichol som ju.

Bolo mi ľúto, že sa už dnes musíme rozlúčiť, lietadlo mi letelo za tri hodiny, premýšľal som nad tým, či sa teraz ešte rýchlo s Janellou pomilovať, ale nechcel som si kaziť úžasnú spomienku z večera.

Pomaly sme sa obliekali. Myslel som na to, že sa predsa len kvôli mne zmenila, že som prelomil v Janelle ostych a hanblivosť a ona dovolila svojej fantázii vzlietnuť. Už nebola puritánkou a raz z nej možno bude dobrá umelkyňa.

- Od čoho máš tie jazvy?- spýtal som sa znova.

Zapla si s námahou podprsenku a usmiala sa.

- Uhryzol ma môj pes.

Rozcítene som si ju privinul.

- Bolelo?

- Ani nie.

- Ako sa to stalo?

- Bola to náhoda, hrali sme sa o on to nejako nevymeral.

Niečo v jej hlase ma primalo, aby som sa spýtal:

- Nestalo sa to prvý krát, však?

Prekvapene na mňa pozrela. Mal som pravdu.

- Ako vieš?

- Väčšina ľudí by dala takého psa utratiť.

- Ja viem, ale mám ho tak rada.

Pokračovali sme v obliekaní. Niečo ma napadlo.

- Nepozeraj na mňa tak.- Zakryla mi oči.

Musel som jej to povedať.

- So mnou je to rovnaké, ubližujem ti, ale nechceš ma pustiť k vode. Psovi si odpustila, že ta uhryzol. Obom nám všetko odpúšťaš, lebo nás máš rada.

Nepovedala na to nič, čomu som bol celkom rád. Dlho sme sa bozkávali. Znova som bol na chvíľu znalec duší. Oslobodil som jej tvorivosť, ukázal ako jej láska môže škodiť. Ľudia takéto veci väčšinou nevidia a nechcú vidieť. Keď im ich ukážem, tak sa menia.

Keď sme opúšťali hotelovú izbu, ešte raz som ju preletel pohľadom. Na zrkadle som si všimol otlačok Janellinej spotenej dlane.


Kráčali sme mestom a nebolo nám veľmi do reči. Rozlúčky ani jeden z nás neunášal. Bolo fajn byť spolu, alebo celkom bez seba, to medzi tým bol skutočný život.

Zrazu sa odniekadiaľ vynoril Mário Sant a na vodítku okolo pobehoval čierny briard, ktorého sme videli uviazaného pred lekárňou.

Janella sa k nemu ihneď sklonila a začala si so psom štebotať.

- Máš peknú kravatu,- poznamenal Mário Sant.

- Tú som mu dala ja,- Janella sa hrdo postavila.

- Pekná,- prižmúril oči Mário Sant.

Chvíľku bolo trápne ticho, ktoré prelomila Janella.

- Podobného mám doma.- Ukázala na psa.

- Naozaj?- Začali sa rozprávať.

Život ide rôznymi cestičkami.

Stál som bokom, ako vždy a sledoval psa, ktorého si nikto nevšímal, ako namáhavo serie do trávy. Hovno, ktoré po sebe zanechal bolo tak neľudsky veľké, až vyzeralo ako ľudské.



Súvisiace články:
Stretneme sa v raji (20.02.2005)
M O D R É Z N E B A (30.01.2005)

[Aktuálna známka: 1,60] 1 2 3 4 5

( Celý článok | Autor: Gordon Shanway | Počet komentárov: 2 | Přidať komentár | Informační e-mailVytisknout článek )

Web site powered by phpRS PHP Scripting Language MySQL Apache Web Server

Tieto stránky boli vytvorené prostredníctvom phpRS - redakčného systému napísaného v jazyku PHP.
Na tejto stránke použité názvy programových produktov, firiem apod. môžu byť ochrannými známkami, alebo registrovanými ochrannými známkami ich vlastníkov.