bojars.sk - básne, poviedky
Dnes je: 22. 11. 2019  ČLÁNKY | RUBRIKY | NA STIAHNUTIE | WEBLINKY | www.bojars.sk |    
  Hlavné menukulatý roh
ČLÁNKY
RUBRIKY
FÓRUM
NA STIAHNUTIE
WEBLINKY
ANKETY
TOP 15

PERSONALIZÁCIA
ROZŠÍRENÉ VYHĽADÁVANIE

  Sem napísali:kulatý roh
mínus bojars
mínus Gordon Shanway
mínus Ivan Mazar
mínus Janka Lenčová
mínus Lukáš Ševčík- šnúra....
mínus Radovan Brenkus

  Na www.bojars.skkulatý roh
DOMOVSKÁ STRÁNKA
bojarsov weblog
Slová...
PC GRAFIKA
QUESTBOOK
ZOZBIERANÉ LINKY
@ mailform
BlaB CHAT
Mapa webu

  Vyhľadávaniekulatý roh


  Autori:kulatý roh
Design:
© bojars *2004

Writers:
© Janka Lenčová
© Ivan Mazar
© Radovan Brenkus
© Gordon Shanway
© Lukáš Ševčík - šnúra...


K zverejneniu diel, alebo ich častí, ktoré sa nachádzajú na týchto stránkach si vyžiadajte súhlas autorov.

© phpRS Redakčný Systém

TOPlist

téma * M O D R É Z N E B A
Vydané dňa 30. 01. 2005 (940 přečtení)

Budeš zas možno tým prenežným chlapcom / uvidíš svety neskutočné / sú to tvoje svety z detstva / na nábreží / posypané hviezdami ticha
Vladimír Reisel

I.


Slnko sa práve dostalo nad našu starú hrušku, keď starého otca kládli do hrobu. Zomrel v poslednú májovú sobotu. Dostal infarkt práve keď vyhrával v mariáši a slivovicou zapíjal osemdesiatešieste narodeniny. Vždy som starému otcovi závidel, lebo oslavoval narodeniny, keď sa mu to hodilo: rodný list stratil ešte za vojny a sám, buď nechcel povedať, alebo naozaj zabudol, kedy sa to vlastne narodil.



Babka žartovala s pánom farárom, ktorý sa opieral o drevený kríž z kostola, mama ohovárala starostovu dcéru s tetou Lizy, ktorá prišla z Ameriky, aby ani nie tak odprevadila svojho otca do hrobu, ako skôr nenápadne zistila, čo po ňom zostalo, otec sa snažil odohnať farárove sliepky, ktoré sa prechádzali medzi hrobmi a vyhrabávali červíky, moja sestra Táňa si za kaplnkou dohadovala schôdzku s Mišom od susedov a vôbec, každý bral dedkov pohreb smrteľne vážne. Susedia sa najviac tešili na kar a iba obstarožná Zuza statočne plakala, lebo kedysi bola frajerkou starého otca a keď ju nechal, tak sa už nikdy nevydala. Pomedzi dosky plota sa na mňa vyškierala mladá, ale hrôzostrašne špinavá Cigánočka s troma zlatými zubami, ale ja som sa na ňu zámerne nedíval. Možno len tak po očku ...


V to poobede som chcel skočiť z nášho železničného mosta, ale maminka mi povedala, aby som si radšej zobral tvarohový koláč. Uznal som, že učiť lietať sa môžem aj neskôr, a tak som si obe vrecká napchal malými, do ružovučka vypečenými šatôčkami a šiel si ľahnúť na nábrežie. Ono to vlastne ani žiadne nábrežie nie je, len pár ploských kameňov, ktorými je vydláždený breh rieky. Dedo mi raz povedal, že tie kamene tam dali Turci, aby si nezamočili cifrované topánky, keď tade uháňali domov. Otec zase tvrdil, že predtým ženy prali v potoku, a aby im nepremokli sukne, tak sa stavali na naše kamene. Bol som z toho celý zmätený a keďže som veľmi prahol po pravde, šiel som sa poradiť s babkou. "Júúj, Teo, ta ja som furt prala v Tatramatke..." Trocha ma sklamala babkina tuposť, ale dala mi desaťkorunáčku a tým sa to vyrovnalo. Všetky okrúhle mince od babky som si poctivo odkladal do prasiatka pod posteľ, aby som si za ne mohol neskôr kúpiť naozajstnú loď a vyplávať aj s Grétkou na ďalekú úžasnú plavbu okolo celučičkého sveta, po vlnách všetkých morí a oceánov, okolo všetkých mysov dobre či zlej nádeje, vo vôni jódu, len sami dvaja.. Mincí tam bolo už veľa a nádherne štrngotali. Za dedkove päťkorunáčky som si kupoval cukrové tyčinky a gumové medvedíky v Hanzlovických obchode. Nie preto, že by som chcel podporovať súkromníkov, ale páčila sa mi ich najmladšia dcéra Grétka. Bola jednou zo štyroch veľmi vydarených dlhovlasých stvorení, ktoré bocian prinášal s dvojročnými odchylkami, vždy deväť mesiacov po tom, čo pán Hanzlovický zatúžil po synovi. Grétka mala naozaj trocha veľké zuby, ako tvrdil Marcel, ale to sa úplne stratilo pri jej žiariacich očiach, ktoré na slnku roztomilo iskrili. Tie si hneď každý všimol. Boli tuším hnedé... Alebo modré ? A navyše mala psa Čľupka, také malé neposlušné čudo. Marcel mi vďaka svojej pozorovacej náture počas telocviku zistil, že Grétka už nosí podprsenku a touto skutočnosťou vyletela v mojich očiach na kráľovský stupienok ženskosti. Pravdu povediac bol som rád aj kvôli sebe : Marcel mi totiž začal maniacky závidieť a to mi robilo dobre. On sám nemal veľké šťastie v láske. Zuza, ktorej nosil čokoládové bonbóny ho najprv vytrvalo odmietala a keď od toľkej čokolády pribrala, on už nechcel ju. Ľuba mu síce dávala svoje desiaty, len aby si ju všimol, ale škúlila a prepadala z vlastivedy a Mirka, dcéra našej poštárky, ktorej otec bol vraj telocvikár Zelenčík, sa páčila všetkým, ale chodila s Jarom zo šiestej bé.


Úpenlivo som čakal, kedy Táňa konečne objaví pavúky, čo som jej poobede vypustil do postele. V to leto mala mať osemnásť, ale rozum nevidela ani z rýchlika. Svojej kamoške Evke povedala, že sa vyspala s Ferom v našej stodole, čo vôbec nie je pravda, lebo som tam celý čas sedel a chytal pavúky do fľaše od kyslých uhoriek. Fero, ktorý má dvadsaťpäť preč, jej povedal, že on neobťažuje tínedžerky a odišiel. Ona sa potom zavrela do kúpeľne a štyridsať minút telefonovala s Irenou, Ferovou sesternicou, lebo sa vraj "potrebovala s niekým porozprávať ako žena so ženou." Keby toto otec vedel, iste by zase dostal astmatický záchvat, ale našťastie spal pri Doktorke Queenovej. Teda nie že by s ňou podvádzal mamu , tá len práve cválala po našej obrazovke a zachraňovala Indiánov.


Koncom mája som šiel za dedom, aby som mu pripomenul, že na Deň detí chcem pirátsky škuner. On mi na to odvetil :

-A ja chcem fľašu piva a čokoládové keksy - dva balíčky.

-Ale dedo - namietol som celý v pomykove, veď ty nie si dieťa...

-Všetci sme deti, len niektorí sme trocha povyrástli. - Tučný kocúr Benjamín mu súhlasne zamrnčal v náručí a ja som sa pakoval za otcom zistiť, ako je na tom môj štvorkomínový parník, ktorý mi sľúbil za dobré správanie.Tradične sedel pred televízorom a zaujato sledoval nejakú maďarskú kreslenú rozprávku, v ktorej zelené bubliny rozprávali len keď šialene poskakovali sem a tam, snažiac sa obalamutiť vyšportovaného chlapa v žltých trenkách Spomínam to, lebo ako iste tušíte, nerozumel po maďarsky nič okrem "igen a nem". Opatrne som sa snažil sadnúť si na operadlo gauča, ale bol som pritom taký nemotorný, že som sa prekoprcol a zaboril hlavou do jeho brucha. Začal som sa uškŕňať a robiť opičky, až som sa dopracoval k tomu, že som vyzeral ako totálny somár. Otec bol práve na hranici medzi miernym pobavením a radikálnym odmietnutím mojej prítomnosti, keď som sa konečne odvážil vysúkať zo seba :

-Oco ?

-Hm ?

-Myslíš,že som sa dobre správal v poslednom čase ?

-No, nebolo to katastrofálne. Prečo ? Vyviedol si niečo v škole ?

-Niééé, ja len tak... Oco ?

-Hm ?

-Videl si ten nový modelársky obchod na Orgovánovej ?

-Nie. Prečo ? Mal by som ?

-Majú tam úžasný štvorkomínový parník, už som ti o ňom rozprával, však vieš ?

-Hm...

-Oco ?

-No ?

-Prinesiem ti tvarohovú šatôčku ?

-Počuj, Teo, a nechcel by si radšej na budúci Deň detí malého bratšeka ? Také malé mrňa. Mohol by si sa s ním potom neskôr hrať a tak... Čo ty na to ?

-Vieš, oco, ja by som asi radšej ten parník... -Myslím, že bol zo mňa veľmi zúfalý, lebo sa tak beznádejne zvalil späť do predchádzajúcej pozície na gauči, až mi prišlo ľúto, že som odmietol toho bratšeka. Ale čo by som robil s bratšekom?

Šiel som do svojej izby a cez dvere som počul Táňu, ako reve do telefónu :

-Ale Mima, vieš jaký je to puberťák, predstav si, no len si predstav, on sa ma bál objať! Nóo ? Vážne! No nie, nakoniec som mu dala ja pusu. Jasnačka.... Mhm.. - zase nahovárala niektorej svojej kamarátke, aká je nymfomanka. V skutočnosti bola hlupaňa, ktorá si to ani za svet nechcela pripustiť. Neustále držala diéty, lepila si na steny plagáty nafúknutých svalovcov, keď musela pobehnúť desať metrov, tak bola hotová a stále sa na niečo sťažovala a používala slová ako "iritovať", "promiskuita", "konverzia" a "onomatopoja", len aby vyzerala trocha staršie, trocha dospelejšie, trocha inteligentnejšie (čo sa jej mimochodom vôbec nedarilo) .

Ľahol som si na posteľ a privrel oči. V izbe bolo príjemné šero, z ktorého vystupovali len černasté tiene lodných modelov. Prekopŕcol som sa na druhú stranu, aby som nakŕmil húf pásikovaných rybičiek, neustále lapajúcich po dychu tesne pod hladinou, akoby sa topili. Kľakol som si na stoličku pod oknom a díval som sa na dlhé pásy jabloňového sadu, ktoré začínali pod mojím oknom a bežali ďaleko, ďaleko, do diaľky. V podvečernom tichu sa konáre ich stromov menili na bledomodré vlny, na morské vlny plné sily a odvahy a ja som sa už videl sám, uprostred nich, na úchvatnej lodi so snehobielymi plachtami, na bielej lodi Lady Jane alebo Prince of Liberty, ja, kapitán uzulinkého albatrosa šikovne sa vyhýbajúceho kŕdľom delfínov, morský vlk voňajúci nespútaným vetrom, pod nebom, sám, tak prekrásne sám....

-Teo, volá ti Grétka. Poď si to zobrať. - povedala maminka s hlavou medzi dverami. - Čo je ? Je ti smutno ?

-Nie, vôbec nie, len som zabudol na Grétku...

-Čože ?

-Ale nič. Ja len tak...

Hnevalo ma, že som zabudol na Grétku. Vždy som na ňu zabúdal. Len keď som si dôrazne pripomenul, že na ňu nesmiem zabudnúť vo svojich pekných snoch, tak som ju naozaj zapracoval niekde na kýl, vždy mala oblečený veľký námornícky sveter a vlasy jej viali ako morskej panne z knižky.

Ako som sa zhováral s Grétkou, snažil som sa urobiť z telefónnej šnúry námornícky uzol a po očku som pozoroval otca, neprekrvene absorbujúceho mihajúce sa postavičky na obrazovke. V tej chvíli som ešte nevedel, že o dva roky umrie na nejakú zvláštnu ťažkú chorobu s krkolomným latinským názvom, a že v mojej pamäti sa zachová len ako figurína, apaticky, ale neúnavne pozorujúca bežiace obrázky.


Keď som vychádzal po schodoch zistil som,že je noc. V kúpeľni tiekla voda a na chodbe voňal jablkový šampón. Moja izba sa zmenila na morskú hlbočinu, tú najhlbšiu na svete, ja som sa do nej ponoril, bola chladivá, až som sa musel zabaliť do deky, videl som tiene lodí plávajúcich po hladine nado mnou, ale boli to len prízraky, tajomné telesá označujúce miesto, kde sa nebo oddeľovalo od večnosti a ja som sa ponáral, hlboko, hlboko, až do spánku...


II.


Leto bolo pekné. Pršalo málo, obláčiky si plávali po oblohe ako malé barančeky, natešene mekotajúc. Marcel neustále básnil o Mirke, Táňa o Ferovi, Grétka o mne a ja som sa musel pred nápormi náklonnosti, ktoré do mňa narážali z každej strany, ukrývať do koralového ticha svojej izby, tam som bdel a s očami doširoka roztvorenými som sa medzi trupmi drevených lodí rozostavených na policiach,snažil nájsť Malú morskú pannu.


Júlové rána toho roku boli krásne a pokojné (ak nerátam bláznivé jačanie rádia v Táninej izbe). Maminka piekla obzvlášť dobré tvarohové taštičky, a ja som si ich schovával v zásuvke písacieho stola a potajme jedol, keď som nemohol zaspať. Ráno mi potom bývalo zle, ale ani za svet som nechcel, aby maminka zistila, že sa nápchávam koláčmi aj po umytí zubov. Isto by sa hnevala. Často som vstával skoro (keď ešte Táňa sladko buvinkala a snívala o sebe samej), sadol som si na oblok a pokúšal sa vydržať hľadieť do slnka. Nedarilo sa mi to.


Cigánočka, ktorú som videl na pohrebe, sedávala odvtedy každý deň na múriku pred obchodom, kyvotala nohami a usmievala sa na slnko svojimi zlatými zubami. Mala dlhé čierne vlasy, husté a vlnité a ja som sa niekedy pristihol, ako si želám, aby bola voňavá a čistá a ja čiernooký. Starý otec mi zvykol rozprávať čudesné pekné rozpávky starých Cigánov a ja som sa potom občas v noci bál. Ale len na chvíľočku...


Marcel ma zavolal na výlet.

-Výlet spojený s prieskumom - upresnil a tajomne, spokojne sa zaceril.

-A čo budeme preskúmavať ?

-Jelene.

-Jelene?

-Horár mi prezradil, dôverne samozrejme, že hore, pri lesníckej chate majú ležovisko a tam teraz v lete oddychujú.

-Nemali by sme ich rušiť - namietol som.

-Veď my ich nebudeme rušiť ! Pôjdeme si to tam omrknúť. To je všetko. Alebo sa bojíš ?

-A čoho, prosím ťa ?

-Tak potom...? Videl si už dakedy živého jeleňa, opravdovského jeleňa, čo ?

-Hej...

-A kde ? V telke, čo ?

-Nááhodou... S dedkom sme ich boli pozorovať až pri vysielači. Na jeseň. Keď zhadzovali parohy.

-Aj tak poď so mnou. Si kamoš, nie ?

A tak sme išli. Hneď z rána, sme vyšli za dedinou na poľnú cestu. Pšenica spokojne šumela v dlhých lánoch, ktoré mizli až kdesi pod lesom, ten potom stúpal vysoko, vysoko, možno až k samým oblakom, občas za studených mesačných nocí som ho počul až do postele, znel ako jasný kostolný chór, mal zvučný mocný hlas, potom som sa vždy zakryl až po uši; neviem, snáď som sa ho aj bál, ako som sa bál mnohých vecí, ktoré sa mi zdali byť silnejšie ako ja, či ako môj dedo.


Slnko pripekalo, už po chvíli chôdze sa nám po tvárach kotúľali kropaje potu. Marcel si vyzliekol flanelovú košeľu a hneď si aj skontroloval biceps.

-Šak z teba rastie nový Švarcnéger - zakričal naňho hlas z krovia pri ceste a medzi konármi divej jablone sa vynorila smiešne strapatá, vyškerená hlava Ondra, čo býval pri krčme a občas chodieval za krčmárkou Amálkou a volal ju na červené ríbezľové víno do ich pivnice. Chodil domov len na prázdniny, dostal sa na univerzitu až do Viedne a jeho mama preto často chodievala ku mojej starkej sťažovať sa na osamelosť.

Hlava opäť zmizla v kroví a my sme vykročili po ceste. Prach sa nám víril pod nohami, bolo mi veľmi teplo a jazyk sa mi už začínal lepiť na podnebie, ale Marcel usilovne stúpal hore a ja som nechcel vyzerať ako padavka, tak som ho nasledoval.

-Ty - obrátil sa zrazu ku mne - tá Mirka, to je baba ako remeň.

-Čo ti to tak naraz napadlo, háa ?

-Včera mi povedala, že za kytičku lesných jahôd ju môžem pobozkať.To je ale švanda, čo?

-Predpokladám, že využiješ takú lákavú ponuku - zaškeril som sa. Lebo iná sa ti len tak ľahko nenaskytne, ty truľo - pomyslel som si, ale nevyslovil som to nahlas. Nemôžem si pomôcť, ale asi som ho mal naozaj rád. Sviatočne vyceril všetky svoje zuby (aj tie pokazené štvorky na oboch stranách), aby mi dal na vedomie, že niečo také si nenechá ujsť.


Vkročili sme pod zelenkavý baldachýn prvých dubov. Bol to krásny les, zdravý a silný, tak to predsa hovoril dedo a ten to vedel rozpoznať. Mlčali sme, a tak sa medzi našimi krokmi dali rozoznať všetky hlasy života. Trocha ďalej, naľavo od lesnej cestičky duby pomaly redli a postupne prechádzali do svetlých breziniek, kde maminka chodievala zbierať červené hlavy na praženicu. Tráva tam bola vysoká a sýto zelená, krásne sa ukláňala, keď sme cez ňu kráčali, pripomínala mi tanečnice, čo som raz videl počas školskej slávnosti.

Marcel dýchal rýchlo a prerývane, videl som, že je unavený z tej dlhej namáhavej chôdze, veď ani mne nebolo už všetko jedno, ale ani ho nenapadlo oddýchnuť si. Iste mal akúsi utkvelú predstavu, že ma musí tromfnúť, aj keď ja som s ím o nič nesúťažil. Pobehoval hore - dolu po lese ako strelený zajac, hľadajúc cestu k lesníckej chate. Nakoniec ju našiel a obaja sme sa driapali hore, akoby nás niekto zozadu triafal do zadku gumipuškou.

Lesnícka chata bola malá drevená búda na úpätí vysokých skál. Stála schovaná pod konármi stromov na okraji lúčky, kde bolo napájadlo pre zver a veľký slamník. Čistina bola chránená z každej strany vysokými bielymi brezami, ktorých tieň poskytoval príjemné ochladenie v horúcom letnom slnku.


Ukryli sme sa do krovia, len nosy nám trčali, ako sme vykukovali von, snažiac sa zahliadnuť nejakého jeleňa.

-Ty, Marcel, ja tu ale nevidím ani živáčka - zasyčal som pomedzi zuby, mrknúc pritom na svojho spoločníka, ktorý mi znechutene odpovedal na pohľad.

-Kss, kss, Marcel, skúsme zapískať, možno sa vyplašia, keď sa tu náhodou niekde povaľujú a my ich uvidíme.

-Tak sa priprav - zašepkal - počítam do troch... Raz, dva, tri, teráaz.

Celým okolím sa niesol náš dvojitý hvizd (myslím, že by vzkriesil aj mŕtveho a nie len oddychujúce jelene). Chvíľu sa nič nedialo, nezaregistrovali sme žiadne valiace sa štvornohé stádo prchajúce do bezpečia, pár sekúnd bolo úplne ticho, a potom nastal nejaký pohyb v kope sena rovno pred nami :

-Kurva - fix, azapát, hrom do toho, jaký parom to tu fijúka ? Šak ja ti dám fijúkania, šak počkaj jak ťa dolapím papľuha jedna; došľaka, zips - prerušil ho piskľavý smiech, aký mohla mať jedine mliekárka Konôpková - nesmej sa, dakdo sa mi tu motá po revíre, ale šak ja ho lapím...

Zo sena sa vydriapal tučný lesník, ledva sa dokázal postaviť na nohy, tak mu brucho zavadzalo a bosý si utekajúc nabíjal pušku. Slama mu trčala odvšadiaľ, bol rozgajdaný a veľmi, veľmi namosúrený. Ako sme upaľovali dole po ceste, začuli sme ešte z diaľky hihňanie sa Konôpkovej, ktoré však pomaly mizlo vo vibráciách nášho zrýchleného dychu.


III.


Nejeden slnečný deň toho leta som preležal na pieskovom násype pri rieke, pod železničným mostom. Vydržal som sa tam celé hodiny nehybne vyvaľovať na chrbte, úplne sám, rozmýšľajúc. A možno som ani tak veľmi nerozmýšľal, len som absorboval do seba teplú mäkkú energiu a tá ma šteklila až v končekoch prstov. Pozoroval som tiene, ako sa skracovali, zmizli, a potom opäť predlžovali, až sa úplne rozplynuli v chladivom šere večera. Občas si ku mne prišiel sadnúť Ondro, strčil si medzi zuby byľku vodnej trávy a omieľal ju do nekonečna, mlčal... väčšinou. Bol príjemným spoločníkom. Maminka hovorila, že je to pekný chlapec, a že sa dievčatám určite páči. Niekedy si vyzul šnurovacie topánky, ponoril nohy do rieky a smial sa, lebo vraj z toho smradu podochnú všetky ryby. Mal pekný smiech, ale krčmárka Amálka, veľké hnedovlasé dievča, s ním aj tak nikdy nechcela ísť na ríbezľové víno. Na jeseň toho istého roku havaroval na motorke a pri ceste má malý kovový krížik.


Grétka bola už druhý rok mojou frajerkou a mojou sirénou. Spolu sme snívali o veľkej ceste okolo sveta na bielej lodi, radili sme sa, ako si pomôžeme, keď nás zastihne búrka, či cyklón, mala dlhé vlnité vlasy, ktoré zlatisto iskrili v každom lúči slnka, až sa mi zdalo, že ani nie sú skutočné.

Otca som vídaval málo. Ráno chodieval do úradu, kde prepisoval dlhé stĺpce čísel z jednej kolónky do druhej, a potom ich sčítaval, zapisoval, a tak dookola. Poobede sedával pred televíziou, raz som počul ako maminka vravela svojej sestre do telefónu:

-Ja, ja už neviem, čo s tým. Absolútne na všetko kašle...len mlčí, čo mám robiť, Alica, mám ho tak rada, ale naozaj, nie, neviem, nechápem, je toho na mňa veľa, čo, čo... a ty, čo by si robila ty ? ... možno som ja na vine, ale veď ja... - hlas sa jej vtedy zlomil a ja, učupený na schodoch, som zahliadol na jej lícach malé perleťové kvapôčky, ktoré z nej urobili snehovú princeznú a ja som ju mal v tej chvíli veľmi veľmi rád. Ešte pár minút rozprávala do čierneho slúchadla, dlaňami si podvedome utierala oči, potom zložila a zbadala ma, ukrytého v tieni.

-Teo, môj malý zlatý chlapček - tuho ma objala a ja som si tú chvíľu silno vryl do pamäti.

Až do Vavrinca snáď ani raz nezapršalo, dni mali tú správnu marhuľovú príchuť a s babkou sme sa v jej kuchyni potajomky napchávali jahodovými zákuskami, tak,aby to maminka nezistila.

-Babi - vravievala, keď nás náhodou prichytila - zase jete tie zákusky ? Mali by ste byť rada, že máte dobrý cukor a nie takto drzo provokovať. Šak máte diétu.

-Joj, duša zlatá, šak mne sa nič nestane, dajaký toten kolačok, no parom do teho...


Na Vavrinca bol taký sparný deň ako aj všetky pred ním. Poobede som šiel ku Krížu nazbierať kyticu slnečníc pre Grétku. Potom som sa už len poflakoval po dome, šiel som sa pozrieť na prasiatka a nakoniec som sa zavrel v izbe a pokračoval v lepení lodného modelu. Táňa si v izbe prehrávala tanečné pásky a učila sa chodiť v maminkiných vysokých topánkach. Skladačka ma rýchlo omrzela, a tak som si sadol na oblok, vyvaľoval oči na oblohu a v duchu som počítal, za koľko sekúnd sa zotmie. Ale nič sa nedialo. Bol som veľmi znudený a smutný. Ľahol som si na posteľ a zaspal som. Prebudil som sa až na huriavk, ktorý ku mne prúdil cez otvorený oblok. Bola už noc, tma bola černejšia ako zvyčajne a ja som vedel, že na druhý deň bude pršať. Zbehol som po schodoch, maminka stála na verande a obliekala si sveter.

-Čo sa robí - opýtal som sa.

-Neviem, idem sa tam pozrieť.

-Idem s tebou.

-Nie, bež si ľahnúť, je neskoro. Veď je takmer ráno.

-Nezaspím. Prosíím, chcem ísť s tebou...

Chytila ma za ruku a spolu sme bežali za hlukom. Noc bola teplá a ja som cítil nejakú peknú vôňu, ani neviem, čo to bolo, ale po chvíli zmizla. Pred domami stálo mnoho susedov, len v županoch, unudene zívali, vytiahnutí z postelí.

-Čo sa robí - zakričala Konôpková od dverí na mamu a poškrabala si rameno.

-Neviem, ideme sa pozrieť - odpovedala jej maminka a ponáhľali sme sa ďalej, za ostatnými.

Až keď sme vyšli na kopec, ku cintorínu, pochopili sme o čo ide. Úplne vpredu, pred zástupom poskakoval náš pán farár, dvíhal ruky k nebu búrlivo lamentujúc a z plného hrdla kričal.

-Boží trest, Božííí trest !

Bol to naozaj apokalyptický pohľad. Veľký biely kostol, ktorý sa mi zdal byť vždy tak neuveriteľne ohromný, s obrovskou maľovanou klenbou a zlatým oltárom, bol v plameňoch, zvonica bola zahalená v čiernom hustom dyme a zlaté jazyky vyrážali, neviazané,dverami von, akoby sa chceli oslobodiť z tesného objatia múrov, a keby duchovného nechytili pod pazuchy a neodtiahli do bezpečia, iste by mu oškvrkli celú sutanu v tom besnom boji o slobodu. O niekoľko minút sa za strašného lomozu zrútila strecha a oheň rozžeravil celú oblohu, z krovia vyleteli akési prebudené vtáky, horúci vzduch sa naplnil vodou a na naše hlavy sa spustil jemný plachý dáždik.

-Ho, ho, hóóóo, všetci duchovia ožili - zašepkal mi do ucha Ondro a zaškeril sa. - To je pohľad, čo ? Zapamätaj si to, také niečo sa len tak nevidí...

-Je to strašné - zašepkala maminka. Ondro jej dlho hľadel do tváre a ja som jeho pohľad zachytil.

-Hmm, áno, asi áno - prisvedčil a odplížil sa do tmy. To bolo poslednýkrát, čo som ho videl.

-Koniec sveta ! - vykríkla Meličková s niekoľkými natáčkami v riedkych sivých vlasoch, keď zadychčaná dobehla.

-Zase má vypité - zašomral Zelenčík, ktorý stál tesne pri nás. Po prvýkrát som si všimol, že nie je taký vysoký ako sa zdá a bol mi preto zrazu veľmi sympatický.

Oheň medzi múrmi kostola bol z neznámych príčin strašne namosúrený, dunel ako nejaký zlý nebezpečný drak a naťahoval sa dlhými labami cez rozbité obloky a dvere, syčal na nás hrozby plné nenávisti a až vtedy som si uvedomil, že som úplne mokrý. Vyvrátil som hlavu do prázdnoty tmy a líca mi hladili chladivé kvapky.

Niekto ma chytil za ruku a ja som sa preľakol, akoby ma niekto vytrhol zo sna. Stála pri mne Grétka, vo vlasoch jej tiekol celý vodopád priezračnej vody. Na kockovanom pyžame mala prehodenú veľkú deku,pod ktorou sa triasla od zimy.

Stisol som jej ruku, a potom som sa zobudil vo svojej posteli.


IV.


Tej noci kostol zhorel do tla - v podstate po ňom nezostalo ani pamiatky. Všetci hovorili, že je to veľká škoda; ja som to nevedel posúdiť, ale zo zvyku som pritakával.

Len dážď bol vytrvalý a neprestal sa rinúť z oblohy, ostatných okukávanie zhoreniska rýchlo prešlo. Páčilo sa mi, že prší - nemusel som nič robiť, a plne som to využíval, celé dni vysedávajúc pri okne v kuchyni a počítajúc kvapky stekajúce po skle.

-Nechceš si niečo čítať - spýtala sa ma maminka, keď to už bolo s mojím nudením povážlivé.

-Ani nie.

-Tak si choď niečo skladať, alebo pomôž starkej vypratať špajz.

-Musím ? - tým sa naša debata poväčšine skončila. Maminka len pokrútila hlavou a ďalej šúpala zemiaky. Cez kuchynské okno sa mi svet javil ako pekný pomachuľkovaný obrázok, aké som videl v obrázkovej knižke, a aký sa mi nikdy nepodarilo urobiť. Zvláštne, ale v tej prázdnote, v ktorej som sa vznášal, keď som sa dlhé, veľmi dlhé hodiny nemusel ani pohnúť zo stoličky, keď som nemusel myslieť, sústrediť sa, alebo nebodaj zo seba vyprodukovať čosi, čo by maminka ohodnotila veľavravným zvolaním "krásne,miláčik !" , sa mi až slzy lepili na podnebie z toho, aký som bol šťastný. Bol to pre mňa vlažný svet sivastého prítmia a zapálenej neónky nad dresom, maminkiných vláčnych nenáhlivých pohybov, vône jahodového džemu, ktorý sa dal potajme lízať za dverami, keď bola kuchyňa prázdna, svet, aký mal zostať, keďže bol stvorený len pre mňa.


Na stole v izbe mi ležala Alenka v ríši divov, v červenej koženkovej väzbe. Na chodbe som sa nikdy nezabudol pozrieť do zrkadla, či tam náhodou nezbadám Klobúčnika, ale ono zanovito odrážalo len akéhosi chlapca, podľa všetkého - mňa. Dni ubiehali a ja som sníval svoj krásny upršaný sen, kde sa všetko zdalo akési neskutočné, stvorené len pre mňa samotného.


Pondelok - streda - piatok - piatok - streda - pondelok... Kde - tu sa mihla aj sobota, ale tú som nemal rád, lebo sa u nás zastavila teta Alica, rozprávala o škole a podobných nepríjemných veciach a ja som sa musel tváriť milo.

V nedeľu, keď sme po prvýkrát museli ísť do kostola autom, sa stratilo mačiatko uja Prútika, ktorý býval vo veľkom prázdnom dome za riekou. Už sa nenašlo.

No a potom sa leto skončilo ... a ja som vyrástol.



Súvisiace články:
KRAVATA (20.02.2005)
Stretneme sa v raji (20.02.2005)

[Aktuálna známka: 2,00] 1 2 3 4 5

( Celý článok | Autor: Janka Lenčová | Počet komentárov: 3 | Přidať komentár | Informační e-mailVytisknout článek )

Web site powered by phpRS PHP Scripting Language MySQL Apache Web Server

Tieto stránky boli vytvorené prostredníctvom phpRS - redakčného systému napísaného v jazyku PHP.
Na tejto stránke použité názvy programových produktov, firiem apod. môžu byť ochrannými známkami, alebo registrovanými ochrannými známkami ich vlastníkov.