bojars.sk - básne, poviedky
Dnes je: 22. 11. 2019  ČLÁNKY | RUBRIKY | NA STIAHNUTIE | WEBLINKY | www.bojars.sk |    
  Hlavné menukulatý roh
ČLÁNKY
RUBRIKY
FÓRUM
NA STIAHNUTIE
WEBLINKY
ANKETY
TOP 15

PERSONALIZÁCIA
ROZŠÍRENÉ VYHĽADÁVANIE

  Sem napísali:kulatý roh
mínus bojars
mínus Gordon Shanway
mínus Ivan Mazar
mínus Janka Lenčová
mínus Lukáš Ševčík- šnúra....
mínus Radovan Brenkus

  Na www.bojars.skkulatý roh
DOMOVSKÁ STRÁNKA
bojarsov weblog
Slová...
PC GRAFIKA
QUESTBOOK
ZOZBIERANÉ LINKY
@ mailform
BlaB CHAT
Mapa webu

  Vyhľadávaniekulatý roh


  Autori:kulatý roh
Design:
© bojars *2004

Writers:
© Janka Lenčová
© Ivan Mazar
© Radovan Brenkus
© Gordon Shanway
© Lukáš Ševčík - šnúra...


K zverejneniu diel, alebo ich častí, ktoré sa nachádzajú na týchto stránkach si vyžiadajte súhlas autorov.

© phpRS Redakčný Systém

TOPlist

téma * R E N É
Vydané dňa 06. 12. 2004 (619 přečtení)

"Nemohli by ste tú mačku zavrieť do nejakej klietky alebo niečoho takého ? Znervózňuje ma, že sa len tak voľne povaľuje."

"Máte pravdu, nemohla. Jednak na to nemám ani najmenšie právo, pretože ten kocúr, podotýkam, je to kocúr, mi nepatrí a jednak nič také nemám."

"Ja len aby mi to tu nepošpinil."

"Len sa nezbláznite..."

"Viete ako smrdí mačacie to ?"

"A viete vy, akí sú niektorí ľudia protivní a ani nesmrdia ?"

"Striga..."



V zrkadielku sa moja tvár zdá nejaká iná. Možno je to len taký pocit, keď sa s niečím skoncuje. Možno sa to stáva aj keď človek vyhodí vec, ktorú dlhé roky vlastnil. Tvár sa mu o odtieň zmení. Ten rúž na lícach sa mi zdá nejaký divný. Je tu zlé svetlo. Pripadám si stará. Akoby tá farba spôsobila, že sa lícne kosti zvýraznili a celkovo tvár ostarela. Musím to rozotrieť do stratena. A nedám si ani žiadne tiene na viečka. Len trocha lesku na pery a púder. Dnes budem zaneprázdnená a prirodzená.

"Prosím vás, ide ten taxameter dobre ? Alebo to máte vysokohorskú prirážku...?"

"Rizikový príplatok..."

Ten je ale drzý, imbecil. Musím vymyslieť, kam dám kocúra. Na môj vkus je príliš samostatný a má nevkusné názory. Nepáčia sa mu moje farebné pančuchy, to samo o sebe stačí. A nechce pochopiť, že to, že občas plačem ešte neznamená, že som hysterka. Je horší ako neprispôsobivý manžel po desiatich rokoch. Ale prežil so mnou dvoch milencov a jeden smútok. Ešte si to nechám prejsť hlavou.

"Hej, milostivá, dajte si na tú mačku pozor, veď budem mať chlpy po celom poťahu ! Kto to potom bude čistiť...!"

"Varujem vás, je alergický na to, keď ho volajú mačka. Považuje to za ponižujúce. Keď sa vám zatne pazúrmi do plešiny, nebudem ja na vine."

"Pffffffffff."

Viem, že moje rozhodnutie je správne. Už viac neznesiem tú neistotu, ten tlak svedomia. Je to takmer fyzická bolesť. Fuj. Radšej urobím to, čo som mala urobiť hneď na začiatku. Zahrala som sa na skrývačku a dúfala, že sa pred tým dá utiecť. Ale nedokážem to. Otec by asi povedal, že som konečne po rokoch, počas ktorých si už začínal zúfať, postúpila z emocionálnej úrovne sedemnásťročnej žaby na úroveň osemnásť a pol, čo znamená, že si začínam všímať svet okolo seba. Je to celkom pokrok, po tých rokoch stagnácie, chachacha. Bojím sa, že budem zhnusená. Že sa ho budem bridiť dotknúť. Že sa vo mne neozve žiaden cit. Je pravda, že tieto posledné dva roky myslím len naňho, snívam o ňom...Ale neviem si to celkom dobre predstaviť.

Môj drahý bude z toho zmätený, príde domov a mňa nikde. Horšie by bolo, keby prišiel domov a dom nikde, chachacha. Dočerta, začína ma chytať panika. Asi je to čudné, že som sa spamätala po dvoch rokoch. Ale každý človek má určitý reakčný čas. Ten môj je veľmi dlhý. Akoby mi niekto stál na vedení. Možno si na ňom stojím sama. Bude musieť celú skutočnosť jednoducho akceptovať. Nemusí to pochopiť. Je to aj moja chyba. Chcela som sa tváriť statočne, akože sa nič nedeje, aby sa netrápil, aby som sa netrápila ja, aby sme sa neodcudzili, aby som sa neutopila v opovrhnutí. Obaja sme si mysleli, že keď sa o tom nebude hovoriť, tak to prestane existovať a budeme sa môcť tváriť, že to bola len hnusná nočná mora. Figu borovú.

Mám odvahy ešte tak na dvadsaťpäť kilometrov, tých ďalších dvadsať prežijem v absolútnej hrôze. Možno by som to mala predsa len vzdať. Jedna vec je pekný úmysel a druhá, realita. Predstavy sa takmer nikdy nezhodujú so skutočnosťou, to je na predstavách to krásne a na všednosti života to ubíjajúce.

Čo ak ku mne natiahne maličké ručičky, čo ak v jeho belasých očkách uvidím hnusný obraz toho kreténa, čo ak znova začujem ten šepot plaziaci sa po koberci v kancelárii, čo ak ucítim to dychčanie na tvári, čo ak bude mať všade tie odporné oranžové pehy, čo ak...? Možno som sa na to nemala dávať. Nie je vždy výhrou vyhovieť svedomiu. Mám strach. Je to hlúpe, ale tuším, že vždy keď naňho pozriem, prežijem to znova. A znova. A znova. Do zblbnutia. A začnem ho nenávidieť.

"Na vašom mieste by som to rádio nepúšťala. Kocúr sa z toho ide zblázniť. Hlavne z dopravného servisu. Vtedy úplne šalie a demoluje všetko navôkol."

"Viete, nikto normálny by vám voľne pobiehajúce zviera nezobral do taxíka."

"Noooo, nemáte o sebe teda príliš vysokú mienku. Sú na to tabletky, také modré, po nich sa vám zodvihne kadečo."

"Si myslíte, že vás nemôžem vysadiť tu v tom poli, aj s tou besnou mačkou?"

"Môžete, ibaže potom ste išli stotridsať kilometrov zadarmo, lebo ja vám nedám ani halier."

"A vás muž nebije ?"

"Ja bijem jeho."

"Nečudujem sa..."

Ľudia často zvyknú bagatelizovať a zovšeobecňovať situácie, do ktorých sa sami nedostali, a ktoré v podstate vybočujú z medzí normálu. Aj ja to tak robím. Z odstupu je mnohé jednoduchšie a dá sa to zvládnuť. ("Všetko stojí na psychike"-chachacha, veď to !) Aj tehla, čo niekomu pri konjunkcii dvoch znepriatelených planét spadne na hlavu, vyzerá z tridsiatich metrov ako malá nevinná muška. Ale život je to, čo sa stane, keď má človek hlavu plnú iných plánov. Je to ako facka na privítanie. Ja som dostala riadnu šupu. Ignorácia má veľa kladov, lenže bohužiaľ, nie je to všeliek. Niekedy čas neznamená ani zabudnutie, ani odpustenie. Človek je ale našťastie vždy dostatočne mladý a dostatočne sprostý, aby mohol všeličo odhaľovať a byť patrične prekvapený. Tak zistí, že by to teoreticky mohlo niesť nejaký hlbší odkaz a na chvíľu sa cíti lepšie. No vtom príde nejasný pocit, že ak to bolo predurčené, omyl aj poučenie, kopanec aj obroda, potom sme len súčasťou nejakej bravúrne prešpekulovanej hry s marionetami, kde si niekto podľa určitej prvotnej vízie poťahuje so špagátikmi. No aby z toho človek nebol na nervy.

Ja som momentálne pri kapitole "Asi to malo nejaký zmysel" (podkapitola-ak nemalo, tak ma to fakticky naštve). Za živého boha neviem zistiť aký. Nebolo by jednoduchšie a pre každého príjemnejšie len tak ma nechať žiť, počkať kým dospejem, kým vyrastiem z impertinentných provokatívnych poznámok a minisukní (v ktorých, mimochodom, moje nohy vyzerajú skvostne) ?

Dva roky som ho nevidela. Odišla som z pôrodnice, nasadla do taxíka a ani som sa len neobzrela. Mama kráčala za mnou, doteraz mi klopkanie jej topánok znie v ušiach, niesla ho v náručí, chcela mi ho ukázať. Nemohla som sa naňho pozrieť. Nemala som dosť síl, dosť odvahy. Bála som sa, že by sa mi možno zapáčil, a to sa predsa nemohlo stať, lebo sa mi hnusil. Mala som chuť kričať, rozbíjať už len pri predstave, že vo mne rastie, že si tam kľudne pláve a drieme, ako by sa ho to netýkalo. Nemala som odvahu ľúbiť ho, ale ani ho zabiť.

Kocúr vie, čo je to nešťastie. V záchvate hnevu som ho dala vykastrovať. Teraz len tučnie, je lenivý a zaspatý, díva sa na mňa s úprimným opovrhnutím. Ja ho pre to nenávidím. Emočne sme vyrovnaní. Nedokážeme bez seba žiť. S mojím drahým je to podobné. Existujeme samostatne, niekedy by sa mohlo zdať, že k sebe ani nepatríme, potom sa po zotmení pretíname vo všetkých možných rovinách, ale to je už s hviezdičkou. Všemožne sa snažil odpútať moju pozornosť. Dokonca ma zobral do opery, aj keď to vrieskanie v taliančine z duše neznášam a on z toho nemal o nič väčší zážitok. Potom sme sa obaja museli strieskať. Dve a pol hodiny delirantnej romantiky, na to treba výdrž. Bol prítulný a roztomilý. Snažil sa nám obom nahovoriť, že svet beží v starých koľajách. Nuž čo, aj snaha sa cení.

"Sme tu. Berte to zviera, ja vám vynesiem kufor."

Otec s kokršpanielom mi išli v ústrety. Mama stála na verande, chlapca držala na rukách. Dieťa s veľkými gaštanovými očami a svetlohnedými vláskami na mňa hľadelo začudovaným záujmom, aký má môj muž, keď ma nedokáže pochopiť. Chytilo si uško, škrabkalo a poťahovalo ho, akoby mu to pomáhalo sústrediť sa. Pod okom na líčku malo znamienko ako slzu, také má môj drahý. Potom sa odo mňa odvrátilo, tuho objalo moju mamu okolo krku, spokojne zamrnčalo a už sa o mňa viac nestaralo.

Sadla som si na kamenný múrik.

Obloha bola neskutočne belasá a jasná.



Súvisiace články:
NEPOKOJE (28.12.2004)
KREHKOSŤ (28.12.2004)
OTVORTE OKNÁ A OSLOBOĎTE VTÁKY (28.12.2004)
ZDANIE (28.12.2004)
RELATÍVNE   RUŽOVO (28.12.2004)
KARAMELOVÉ   SNY (28.12.2004)
J Ú L I A (06.12.2004)
Z O E (06.12.2004)
E M A (06.12.2004)
T E R E Z A (06.12.2004)
K A R O L Í N A (06.12.2004)

[Aktuálna známka: 1,00] 1 2 3 4 5

( Celý článok | Autor: Janka Lenčová | Počet komentárov: 2 | Přidať komentár | Informační e-mailVytisknout článek )

Web site powered by phpRS PHP Scripting Language MySQL Apache Web Server

Tieto stránky boli vytvorené prostredníctvom phpRS - redakčného systému napísaného v jazyku PHP.
Na tejto stránke použité názvy programových produktov, firiem apod. môžu byť ochrannými známkami, alebo registrovanými ochrannými známkami ich vlastníkov.