Prekliatie pod námesačným šerom
Autor: rado <radobrenkus(at)hotmail.com>, Téma: Radovan Brenkus, Vydané dňa: 12. 02. 2005



Beztak je všetko,

ako som povedal:

po smrti prichádza večné

uskutočňovanie nepamäti spred počatia.



Presvedčilo ma o tom

námesačné konanie mimo vedomia,

keď som žil niekým iným

a po prebudení som odrodil seba.

Svitá alebo sa zvečerieva?


Azda preto príde toľko ľudí

pri poslednej rozlúčke.


Je iba jedna najotrasnejšia skladba

nútiaca tranzom

utancovať telo pri zmietaní.

Počuť ju ukrytú v každej piesni.

Nehodlám vnímať bolestivé

kmitanie bubienkov, no musím.

Až príliš pravdivo znie,

ako je na tom všetko.


Nič sa neopakuje v kruhu.

Vôňa vecí schováva ich stuchlinu,

prach, ktorý bol telom.

A tak sa nárek nad maličkosťou

až priveľmi blízko posúva

k náreku nad mŕtvym.


Vraj duša je nesmrteľná

a existuje nádej na vzkriesenie,

a predsa namiesto radosti

človek do nej vnáša pochybnosť,

na pohrebe ju popiera plačom.


Dejiny pochovali toľkých,

že by sa plač mal znudiť

sám sebe. Ó, niečo vyššie.


Ani smrť sa neopakuje v kruhu,

pocity sa takisto prežívajú

nanovo v ďalších.

A to opäť dokazuje námesačné konanie

možné leda pri jedinej skladbe.


Je najotrasnejšia tým, že veci

vydychujú prítomnosťou minulosť,

budúcnosťou sa predurčujú do múzea.


Ó, čosi neurčité, neverím,

hoci ako by som chcel.


Keď človek vyrastie,

potrebuje útechu, teplú náruč,

kde by sa ukryl,

ale on plače a plače ako dieťa,

lebo matkina odišla

a očakávaná neprichádza z druhej strany.

A to opakovanie plaču

tiež vyvracia božský kruh.