NEPOKOJE
Autor: Janka Lenčová <ygdrasil(at)pobox.sk>, Téma: Janka Lenčová, Vydané dňa: 28. 12. 2004



Niekedy padám vo vetre

do prázdna nerozvážnosti



V hlbokom dôverčivom rozjímaní

si vždy nahonobím nové rany

Akoby jaziev ešte nebolo dosť

Ako tulák

potĺkam sa svetom

s tvárou počmáranou čiarami

s kvetmi búrkových mrakov na klobúku

Radšej sa nespolieham

na svoju dobromyseľnosť

Je neistá ako všetky "možno" žien

Trpím prebytkom samoty

Je to jediný výdobytok civilizácie

Nonšalantne klamem

so šarmom starnúcich búrlivákov

Neraz presvedčím aj samú seba

Lož je len náplasť

Črievička

na ktorej sa pretancuje noc

a ráno sa nepotrebná zahodí


Sme prchaví

ako zázraky na jedno použitie

Je nám dovolená

podlosť i bolesť


V teniskách stojím v prievane

Nepochopiteľne zraňujúca

Žijem nad pomery

Márnivo

Bezradne

Stále dúfam

že ma tiene letiacich vtákov

privedú až k prameňom noci

kde tkvie tajomstvo

dychu

Myslím na obrazy svetiel

na koži

v premenlivých zrkadlách polnoci

Myslím

teda som

zradná žena

Skúsenosti sú len otázkou veku

Často sa mýlia

s múdrosťou


Hľadáme popol namiesto ohňa

ako slepci vlastnou vinou opustení

na prahu lásky

Pohlcovaní svojou nevyvrátiteľnou pravdou


Vreteno neústupčivosti

sa odvíja ďalej

v bludiskách nepokojov



* * *


Nastavím tvár mrazu

ktorým ma spaľuješ


Oči zahalím závojom

snežných kvetov

Ich vôňa je pálčivá

ako sladkosť bôľov

ako bôľnosť strachu

ženúceho

do náručia búrok


Nastavím tvár vetru

ktorý nás rozdelí


Pavučiny v ochnách sa chvejú

dymovou krehkosťou dychu

v poslednej hodine pred svitaním

Kľačím

s otvorenými dlaňami

ako hriešnica

pochybujúca o spasení


Moje pery blčia

bolesťou

bodavou ako nenávisť

V ľadovom sne pouličných svetiel

zaspím

Len nahé telo zaleskne sa

ako opustená hviezda

belosťou svadobných šiat


A ráno bude chladné a čisté