J Ú L I A
Autor: Janka Lenčová <ygdrasil(at)pobox.sk>, Téma: Janka Lenčová, Vydané dňa: 06. 12. 2004



Stojí tam. Ako neznášam ten jeho poľutovaniahodný výzor. Tvári sa zúbožene a bezradne. Jeho neistota ma privádza do šialenstva. Neviem, čo tu vlastne robím. Triem si líce a pozorujem ho v pološere s opovrhnutím. Trocha ma škrie, že sa neviem ovládnuť.



Sadám si do kresla a dlaňou si hladím tvár. Cítim horúčosť, ktorá ma zachvacuje. Šteklivé chvenie mi prechádza až na končeky prstov. Stojí pri okne a trie si dlane. Robí to tak zúrivo, akoby z nich chcel zodrať celú epidermu, ktorá nesie známky mojej bolesti. Díva sa do prázdnoty ulice. Kreslo je staré, ružový brokát je zodratý, mahagónové opierky sú ošúchané. Patrilo babičke. Patrilo celej rade žien, ktoré znášali vonkajšie utrpenie, pretože nevedeli žiť samé so sebou.

Viem presne, čo bude nasledovať. Podíde ku mne s tvárou prepadnutou do sivého zúfalstva, skryje si tvár v mojom lone a horúcimi popraskanými perami bude bozkávať moje ľavé koleno. Čudný zvyk. Pohladím ho po vláskoch, veľmi ľahko si predstavím ten pocit. Tie jeho vlásky. Padajú mu do čela vždy, keď je niečím zaujatý.

Ja nie som rada sama. Možno len nedokážem niesť zodpovednosť za čas. Je vždy jednoduchšie zvaliť celú váhu vlastnej duše na druhého. Hrozím sa rozhodnutí. Úloha pasívneho podpichovača mi celkom sedí. Netúžim byť hlavným hráčom. Chcem sa viezť v bezpečnej vzdialenosti. Niektoré ženy z práce o mne hovoria, že som len prachovka, kýbel strčený za dverami, čo nemá vlastnú voľu. Ale to nie je pravda. Ja som obyčajný sebec. Prototyp Homo Egoisticus. Desím sa toho, že sa jedného pekného rána prebudím v prázdnej posteli. Všetky drobné domáce záležitosti sú len sposobom, akým sa pripútavam. Som oddaná, je to trocha vypočítavý sposob oddanosti. Nepotrebujem slobodu, zdá sa mi, že je to iniciálna sila, ktorá dáva do pohybu chaos a to je začiatok zániku.

Možno mám v sebe masochistickú iskierku. Ale nakoniec každý má v sebe, v roznej miere, zakorenenú posadnutosť násilím. Vyberie si formu, ktorá mu najviac vyhovuje a v skrytosti alebo úplne otvorene sa mu oddáva. Je to niečo ako adrenalínový šport. Násilie čudným sposobom očisťuje. Všetko má zrazu povodný pach, zmyselnosť. Je to náhle oslobodenie, ako tá chvíľa tesne pred spánkom, keď sa trhnutím uvolnia všetky svaly a človek upadne do bezvedomia. Navyše je to vždy predzvesť obrodenia.

Som strachopud. Som túlavé psisko, čo sa oddane pripúta k tomu, čo si ho privlastnil. Občas úlisne zagáni, občas vycerí zuby, ale celý čas tŕpne so stiahnutým chvostom, pretože tuší, že už neexistuje nič viac, len samota na prašných cestách.

Líce mi pomaly bledne. Taktiež odtlačky jeho prstov na mojich zápästiach sa strácajú. Cítim to potme. Ak rýchlo nepríde stratím aj tento posledný dokaz svojej bezbrannosti. Stále by som mohla začať plakať. Ale to je ťažké. Je to niečo ako instantná sebaľútosť, na krátky čas to prečistí slzné kanáliky, ale nie je to nič rukolapné, na čom by sa dalo stavať.

Tieň sa odlepil od rámu okna. Jeho kontúry sa rozplývali ako kruhy na vode, rozvlnil sa v tme.

Potom buchli dvere.

Ticho.