Z O E
Autor: Janka Lenčová <ygdrasil(at)pobox.sk>, Téma: Janka Lenčová, Vydané dňa: 06. 12. 2004



Bojím sa večnosti. Veď, preboha, čo budem celý ten čas robiť ?



Už niekoľko dní hľadám spôsob, akým budem ďalej existovať. Budem ctihodná matka ? Švihnutá matka ? Prísna matka ? Blahosklonná matka ?

Budem ako moja matka ? Jedno viem určite, nebudem zašľapovať dážďovky. Tibeťania veria, že v minulom živote to mohli byť ich matky. Nechcem, aby ma v budúcom živote moje naničhodné dieťa rozpučilo podošvou topánky. Ale s tým prevteľovaním to majú dobre vymyslené... Aspoň sa nenudia.

Celý týždeň som sa napchávala kyslými uhorkami a zavináčmi. Hrôza. Keď to pôjde takto ďalej, za chvíľu začnem jesť aj klobásu a cviklu. Bude mi páchnuť z úst a pokazia sa mi zuby. Nechcem jesť mŕtvoly zvierat zakonzervované červenou farbou, napchané do tenkej vrstvy celuloidu. Možno budem musieť...

Ako dieťa som nosila veľké okuliare s ružovým umelohmotným rámom, cez ktoré som poškuľovala na svet. Ostatné deti ma volali okuliarnik indický. Asi presne v tej dobe sa zakorenil môj večný pocit menejcennosti. Vytvorila som si rebríček nevyhnutností, ktoré sú potrebné, aby sa človek mohol zaradiť do bežnej spoločnosti. Nespĺňala som ani jediný bod. Je ťažké byť opusteným dieťaťom v preplnenom svete. Ďalej poškuľujem po ľuďoch, ale už si nemyslím, že som na tom až tak zle.

Prichytila som sa, ako podvedome pri chôdzi vytŕčam podbrušok dopredu, a keď zastanem, oboma rukami si chytím kríže a stojím rozkročmo. Je to mimovoľné, prišlo to samo od seba...aj tak je to asi priskoro...

Nedávno som videla človeka, o ktorom niektorí za onoho času hovorili ako o mojom otcovi, iní ho volali odkundes. Potom sa o ňom prestalo hovoriť. Stál pred klenotníctvom s umelou blondýnou, ktorá nebola ani mladá, ani pekná, mala obézny krk s ružovými tukovými riasami, do ktorých sa jej pozarezávali zlaté retiazky. Postavila som sa tesne za nich a hľadela na tú nepodarenú atrapu mladosti. Zrazu som sa začala strašne smiať, sama celkom dobre neviem prečo. Otočil sa, ale nespoznal ma. A ja som sa rehotala, myslím dokonca, že som na tú mátohu ukázala prstom, smiala som sa a strašne sa mi chcelo vypustiť nejakú slzu, alebo dve, ale slzy sú ako nečakané návštevy, vždy prichádzajú v nevhodnom čase. Nezlostil sa, neurobil nič, to bolo jedinýkrát, čo som videla výraz absolútnej prázdnoty. Mala som chuť povedať mu : "Gratulujem, mňa si vymenil za toto..." Ale nezmohla som sa na nič, len na nervózne hihňanie, pri ktorom mi trhalo kútikmi a oči mi lietali na všetky strany.

Cítim, ako sa mi nalievajú prsia, sú citlivé a pri každom neopatrnom dotyku bolia. No, keď to bude pokračovať, neviem, neviem, nie je to teda bohvieaká perspektíva...Budem musieť prestať spávať na bruchu.

Niekedy rozmýšľam, aký by bol môj život, keby som sa narodila v inej rodine. Či je vôbec možné predstaviť si to. Veď to by som bola ktosi iný, moja terajšia podstata by nebola reálna, a tak o tom nemôžem premýšľať ako o skutočnej možnosti. Je to vlastne len také čas zaberajúce prázdne teoretizovanie. Druhou vecou je, čo by som chcela, aby bolo. Ale ani to neviem. Naučila som sa považovať všetko za tú najlepšiu variantu toho, čo sa môže vyskytnúť. Dáva mi to relatívny pocit šťastia.

Občas o mne hovorievali, že mi chýba mužský princíp, ale mysleli si "úbožiatko chudokrvné, tomu chýba akýkoľvek princíp". Pohládzali ma po hlávke s výrazom ľútosti, s výrazom "ty za to nemôžeš, chrobáčik", ja som sa im dívala do očí a tušila celú ich pokryteckú prázdnotu, všetky slová, ktorými lepili diery svojich neúspechov. Oni ma ľutovali, ja som mlčala. Keď sa mlčanie stane životnou filozofiou, začnú vás považovať za hlupáka. Mne to nevadí, dajú mi pokoj. Občas sa usmejem a zaškúlim každým okom na inú stranu, je to ten prostý výraz úplnej debility. Ale som morálny víťaz. Trápi ma len jedno. Ak som víťazom v ich ponímaní morálky, tak je to prehra. Upadám do mlčania.

Vezmem si šaty, fialové šaty, zvýraznia orgovánovú farbu mojich očí. Je to netradičná farba. Vraj, keď ma sestrička v nemocnici uvidela, zabožekovala : "To dieťa bude mať smutný život, pozrite na jeho oči !" Mýlila sa. Ale možno, vo všetkých omyloch je skrytý kus pravdy...

Dnes budem mať jeho prvú fotku. Z ultrazvuku. Dám si ju zarámovať a zavesím si ju nad posteľ. Bude to vlastne naša, naša prvá spoločná fotka...Môže byť niečo také smutné ?

Ležala som na tom čudnom kresle, na ktoré som sa s pomocou sestričky len tak tak vydriapala a myslela som len na to, že čochvíľa budem mať jeho malý obrázok. Vo vzduchu bol cítiť nepokoj, lekár kdesi dole podomnou fučal, čosi si šomral, potom niekoľkokrát zakašľal :

"Slečna, ale...to je nemožné...Veď ste panna..."

Upravila som sa, biele čipkované nohavičky som nechala v prezliekárni, možno si ich rád vezme domov. Vyšla som na chodbu a s úsmevom som sa pustila po dlhom páse fľakatého linolea smerom k východu.

"Vy o tom houby viete, hlupáci...", pomyslela som si a podvedome si položila ruku na brucho.