T E R E Z A
Autor: Janka Lenčová <ygdrasil(at)pobox.sk>, Téma: Janka Lenčová, Vydané dňa: 06. 12. 2004



Dnes sa mi zdá, že sa celý môj život začal odvíjať až od chvíle, keď som ho stretla. Alebo, keď som ho opustila ? Vlastne nie, začalo sa to pár hodín predtým. Ako veľký tresk.



Bol pondelok ráno a ja som mala strašnú chuť, hoci sa to k dobrej výchove vôbec nehodí, niekomu jednu poriadnu vraziť. Stačila by mi jedna jediná rana, po ktorej ostane aspoň dva-tri týždne farbami žiariaca modrina. Najlepšie pri vonkajšom kútiku ľavého oka, s priemerom tak štyri centimetre. Ani veľká, ani malá. Akurát. Tieto chúťky neboli spôsobené žiadnymi hormonálnymi výchylkami, ani predmenštruačnou tenziou, čo určite hneď napadlo majoritnú časť mužskej pospolitosti. Bola v tom len prostá živočíšna chuť zbaviť sa časti seba. Prežiť lienenie.

Je to všetko vlastne následok prirodzeného vývinu. Usilujete sa dosiahnuť nejaký vytýčený cieľ, pomaly sa šplháte po stene dní, rokov, až sa dostanete na miesto, odkiaľ už niet kam postupovať. Zostane len stagnácia stereotypov, z ktorých sa skôr alebo neskôr zcvoknete. Vtedy je najlepšie nájsť si v diári voľnú kolonku a uskutočniť svoj súkromný počiatok vesmíru. Prežiť odznova celú evolúciu. Urobiť znova a ešte raz tú prekliatu chybu, vystrčiť hlavu z praoceánu a nadýchnuť sa.

V piatok poobede mi ponúkli miesto, po ktorom som túžila, a ktoré som si plným právom zaslúžila. A ja som sa zrazu videla, ako sedím na najvyššom stupienku schodiska a celý zvyšok života hompáľam nohami a čakám na smrť. Iste, stále je možné na sebe niečo zlepšovať, snažiť sa ohurovať seba aj iných svojou genialitou, alebo sa usadiť a učiť nové zhluky buniek prežiť v miernom podnebí. Ale častejšie, keď sa vyhrievate na vrchole, po čase nezostane iné, len vás zostreliť. A často na to máte chuť vy sami.

A možno to všetko majú predsa len na svedomí hormóny. Ženy sú presne ako muži, aj keď je to smutné, len obeťami endokrinných žliaz. A trochou pretvárky sa to snažia zakryť. Môj milostný život bol viac ako úbohý. Možno si za to môžem sama. Ale bohužiaľ, tých pár exemplárov mužského druhu, čo som mala česť spoznať intímnejšie ako len cez bežný denný nános civilizácie ma utvrdilo v tom, že kým nezakopnem o niekoho, čo sa aspoň náznakmi podobá úctyhodnej ľudskej bytosti, nemám záujem. Prvé tri týždne sú nežní, sprchujú sa každý deň, dajú si záležať na galantnosti. Potom, keď si vami začnú byť istí, prejde ich neha i hygiena, čumia v trenkách na seriály, vyjedajú chladničku, nechávajú otvorenú zubnú pastu a svoje veci rozhadzujú po tých najnemožnejších miestach. A to nie je výsledok nejakej emancipovanej frigidnej zaujatosti, len číre pozorovanie. Na druhej strane je to vždy lepšie ako spoločnosť pološialených tridsiatničiek, ku ktorým budem čochvíľa patriť, ktoré sa vám snažia vnútiť svoje priateľstvo, aby zahnali vlastnú osamelosť, pocity frustrácie a nábeh na alkoholizmus.

Slovom, keď sa dostanete do bodu, v ktorom sa váš sexuálny život rovná nule, čas je nekonečný a život bez konkrétnych cieľov, na ktorých sa dá stavať, dostanete hroznú chuť niekomu vraziť.

A presne tak sa to začalo.

Stála som na zastávke električky a čakala na šestku. Zúrivosť má zvláštnu vlastnosť, rozpína sa a vždy končí výbuchom, nemožno ju ututlať a uhasiť. Pristúpil ku mne a celkom zblízka mi hľadel do tváre. Obrátila som sa k nemu, fúkla som mu cigaretový dym do očí a už-už som chcela niečo vybrechnúť, keď mi s úsmevom povedal :

"Myslím, že by ste strašne rada niekoho poriadne tresli, však ?" Ostala som ohromená a len mlčky som prikývla.

"Tak si poslúžte..."

"Čože ?"

"Môžete mi jednu vraziť, keď sa vám tým uľaví." Zízala som naňho, mala som dokonca pocit, že mi lícne svaly povoľujú a pozvoľna mi klesá sánka, čím docielim ten neuveriteľný úprimný údiv teľaťa.

"Chcete, aby som vám jednu tresla ?"

"Nechcem, ale keď to musí byť..." Ani neviem ako, rozohnala som sa a pravačkou som mu uštedrila ranu, rovno pod ľavé oko. Myslím, že nečakal odo mňa takú silu, zapotácal sa, chytil sa zábradlia a zhlboka dýchal.

"Bože," hlesla som a trela si hánky prstov, "to som nechcela, vážne nie, ste v poriadku ?" Usmieval sa od ucha k uchu, akoby ani nepoznal väčšiu slasť, ako dostať nakladačku od útlej ženy, líce mal sýto červené a pomaly začínalo puchnúť. Zastavila som taxík. Vôbec nereptal, keď som ho nasáčkovala dnu s pocitom viny a viezla ho k sebe, aby som ľadom zachránila, čo sa ešte bude dať.

Hnev bol preč.

Ďalšie tri hodiny sú pre mňa polohypnotickým zážitkom na hranici vedomia. Asi dve sekundy som mala pocit zdravého rozumu, asi pol minúty pocit vzdoru a asi desať sekúnd pocit hanby, potom na všetkom prestalo záležať.

Bozky cudzincov sú iné ako bozky dobre známych milovaných ľudí. Dotyky, vôňa tiel, všetko je iné, prapôvodné, náhle očistené od slov, bezmenné. Nie je to nič, čo je možné poznať pod každodennou nálepkou morálky, ktorá v skutočnosti pre väčšinu ľudí nič neznamená a nad jej zmyslom si nikdy nelámali hlavu. Nemôže to poznať nikto, kto si manželské povinnosti odbaví v stredu a sobotu pri zhasnutom svetle, v prestávke medzi večernými správami a filmom, kto intimitu tiel označuje vágnym pojmom "oplzlosť", kto všetko, čo vybočuje z predpísaných šablón správneho života odsúdi pohŕdaním nad nízkosťou pudov. Nemôže to poznať nikto, kto si mýli rýchlovku pri plote s dvoma promile s kratučkým zábleskom lásky, ktorý sa zjaví náhle a rovnako rýchlo zhasne v šedivom popole všednosti dní. Nemôže to poznať nik, kto v smútku odcudzenia nikdy neprahol po dotyku.

Nemám v úmysle prosiť o nejaké kolektívne odpustenie, aj keď vo mne zostáva určitý pocit zahanbenia. Ale ten je celkom neurčitý, spôsobený obscénnosťou všeobecne vštepovanej morálky, ktorá je benevolentná k tomu, čo je neviditeľné, ktorá neodsudzuje klamstvo, pokiaľ zakrýva špinu. Vlastne je to skôr pocit nepochopenia, ktorý ma čudným spôsobom oslobodzuje. Niekedy sa mi zdá, že to bol deň prvotného hriechu. Deň znovuzrodenia. Deň, ktorý začal koncom.

Na gauči, zababušený do zelenej deky, s mrnčaním spí môj malý syn. Niekedy sa vo sne zasmeje a zaborí hlavu do vankúša, pritískajúc k sebe čierneho kocúrika.

Dúfam, že sa bude sprchovať každý deň.